Spoznajte Veľkého Jadeitového cisára

Jadeitový cisár (玉皇大帝 yù huáng dà dì) je v ľudovej čínskej tradícii známy ako vládca nebies. Obzvlášť je to tak v taoizme, a tiež v románe Cesta na západ, plnom príbehov o Opičom kráľovi a mníchovi Tangovi, ktorí sa vydali na nebezpečnú výpravu za budhistickými svätými písmami. V Záznamoch o cnostnom Jadeitovom cisárovi sa píše, že bol kedysi princom Kráľovstva úžasnej žiary (v čínštině to znie oveľa elegantnejšie).

Je to kráľovstvo, ktoré existovalo pred pradávnymi časmi. Za vlády Kráľa čírej cnosti a Kráľovnej zlatého mesačného svitu žili všetci v mieri a šťastní. Kráľ a kráľovná však starli a stále nemali potomka. „Kdo se postará o kráľovstvo, keď umriem?“ obával sa staručký kráľ. A tak požiadal taoistického kňaza, aby sa u božstiev pomodlil za syna. Po dobu viac než pol roka sa modlili dvakrát denne aj kráľ s kráľovnou, žiaľ bezvýsledne.

Nakoniec však ich úprimná žiadosť pohla srdcom Prapôvodného Pána Nebies. Stvoril dieťa pre kráľa a kráľovnú a vyslal taoistického boha, aby ho dvojici zaniesol.

Počas tej noci kráľovná zaspala rýchlo a snívalo sa jej o svätej žiare obklopujúcej palác. Z oblohy zostúpil taoista a na rukách držal žiariace bábätko. Kráľovná pokľakla pred svätým mužom a prosila: „Kráľ nemá dediča. Prosím o váš súcit so želaním, či by ste nám dali toto dieťa.“ Taoista odpovedal: „Toto nie je obyčajné dieťa. Jedného dňa dosiahne najvyššej úrovne Taa. Musíte sa o neho dobre starať.“ Kráľovná poďakovala božstvu a roztvorila náruč, aby si vzala dieťa. Taoista jej chlapčeka dal, ale ten vážil toľko ako hora. Kráľovná sa v ľaku zobudila. Ponáhľala sa za kráľom, aby mu všetko vyrozprávala a, prekvapivo, kráľovi sa prisnilo presne to isté.

Na druhý deň kráľovná zistila, že je tehotná a o rok na to sa narodil krásny princ. Jeho telo žiarilo ako zlato a osvetľovalo celé kráľovstvo. Keď dovŕšil vek dospelosti, daroval sklady s jedlom a poklady chudobným a sirotám.

Za nejaký čas starý kráľ umrel. Keď princ zasadol na trón, panoval múdro a láskavo. Čoskoro si uvedomil, že všetky bytosti v jeho kráľovstve trpia a nedokážu sa vymaniť z nekončiaceho cyklu smrti a prevteľovania. Vzdal sa trónu, kraľovanie vložil do rúk cnostného ministra a odišiel do hôr. Tam hľadal cestu, alebo Tao, dúfajúc, že rozlúšti tajomstvá vesmíru a prelomí hranice smrteľnosti a utrpenia.

Húževnato kultivoval svoje vnútorné ja po dobu 3200 kálp. Nakoniec dosiahol osvietenie a stal sa svätým taoistom. Za ďalších sto miliónov kálp získal dostatok cnosti, aby sa stal vládcom nebies. Aká dlhá je jedna kalpa? Asi taká ako čas medzi stvorením vesmíru a následným opätovným stvorením.

* * *

Cesta na západ bola napísaná v 16. storočí. Jadeitový císar je tu vykreslený ako veľkolepý a strohý, ale tiež plachý a trochu neschopný. Neustále si robí starosti, pri dôležitých rozhodnutiach sa podriaďuje svojim radcom a opičiakovi zverí úlohu strážcu záhrady kúzelných broskýň (v čínskej kultúre sú opice často spájané s broskyňami, namiesto banánov). Vo všeobecnosti nič nerobí, okrem vydávania rozkazov zo svojho trónu. V mnohých ohľadoch sa zdá, že ide skôr o ľudského, než božského panovníka.

Ale každý príbeh potrebuje zaujímavé postavy.  A predovšetkým, každý príbeh musí vedieť pobaviť. A v príbehu, ktorý zahŕňa celý budhistický a taoistický panteón – od Bódhisattvy Samantabhadry až po Tri vznešené – nie každé božstvo môže byť dokonalé.

Byť nebeským cisárom očividne nie je také jednoduché. A tak sa niet čo čudovať, že v príbehu Cesta na západ, potom ako sotva 400 ročný Opičí kráľ vyhlásil, že Jadeitový cisár by sa mal vzdať trónu v jeho prospech, bol uväznený pod horou na pol tisícročia.