Cesta na západ

Cesta na západ je jedným zo štyroch klasických diel čínskej literatúry. Knihu napísal autor z dynastie Ming v 16. storočí. Tento obľúbený román spája akciu, humor a duchovné ponaučenia.

Dej románu sa odohráva v siedmom storočí. Rozpráva príbeh o jednom z učeníkov Budhu Šákjamuniho, ktorý bol vyhnaný z nebeského raja, pretože pohŕdal Budhovým Zákonom. Bol poslaný do ľudského sveta, aby tam počas desiatich životov praktizoval náboženskú kultiváciu, a aby tak odčinil svoje hriechy.

Keď sa počas obdobia dynastie Tang vtelil do ľudského sveta po desiatykrát, stal sa mníchom menom Xuan Zang (tiež známy ako mních Tang či Tripitaka). Cisár si želal, aby sa tento mních vydal na cestu na západ a priniesol sväté písma mahájánového budhizmu späť do Číny. Mnícha inšpirovala vízia od Bódhisattvy Guanyin, a tak prijal misiu a vydal sa na posvätnú výpravu.

Ale Tang by si nebol na takej nebezpečnej ceste poradil sám. Slabý a plachý mních by sa nedokázal ubrániť zlým netvorom, ktorí by ho chceli zabiť či zjesť (povrávalo sa, že vďaka mäsu z mnícha je možné stať sa nesmrteľným). A tak pre neho Bódhisattva Guanyin vybrala skupinu učeníkov, ktorí ho mali ochraňovať: udatného, ale prchkého Opičieho kráľa (známeho tiež ako Sun Wukong), žiadostivé Prasiatko, mlčanlivého Piesočného mnícha a koňa Bieleho draka. Všetci boli vyhnaní do ľudského sveta kvôli hriechom, ktorých sa dopustili na nebesiach. Guanyin prejavila svoje milosrdenstvo a dala im ešte jednu šancu, aby sa mohli vrátiť do svojich nebeských domovov: mali konvertovať na budhizmus a stať sa ochrancami mnícha Tanga počas jeho putovania.

A naozaj, na ich ceste musia zdolávať jednu skúšku za druhou – bolo ich presne 81. Rôzni démoni a zlí duchovia si prichádzajú po mnícha, a používajú pri tom svoju moc a triky. Niektorí z nich sa snažia skupinku zlákať na pokušenia ako sú bohatstvo či krása. Navzdory všetkému sa oddaní pútnici vrátia víťazoslávne späť do Číny aj so svätými písmami a následne sa navrátia na svoje právoplatné miesta na nebesiach.

Cesta na západ je známa vďaka rôznorodým postavám, najmä Opičiemu kráľovi a Prasiatku. Opičí kráľ sa narodil z kameňa a od taoistického majstra sa naučil nadprirodzené schopnosti. Jeho nezbedná povaha v kombinácií s nadprirodzenými schopnosťami spôsobila, že vytvoril zmätok ako na nebesiach tak aj v podsvetí. Nebeský Jadeitový cisár sa ho snažil upokojiť tým, že mu udelil titul „Veľký mudrc nebies“, ale Opičiak sa nedokázal ovládať a v nebeskom paláci narobil poriadny rozruch.

Nakoniec ničomného Opičiaka umiernil omnoho mocnejší Budha a uväznil ho pod horou. Opičiak tam zostal 500 rokov, až kým jedného dňa cez horu neprechádzal mních Tang. Toto bola chvíľa, na ktorú tak dlho čakal. Prisahal, že bude mníchovi oddaný a po celý čas putovania mu bude verne slúžiť. A tak bol konečne voľný.

Opičí kráľ bol pre mnícha neoceniteľným pomocníkom. Dokázal prekuknúť každého démona. Ich čary a pokušenia, ako krása a bohatstvo, na neho nemali žiadny účinok. Jeho dôvtip pomohol mníchovi dostať sa z nejednej nebezpečnej situácie. Aj keď sa často správal neposlušne, neskôr bol za svoje významné zásluhy ocenený titulom „Budha Víťaz sporov“.

Prasiatko bol taktiež kedysi božskou bytosťou – v skutočnosti bol nebeským admirálom. Ale potom ako sa opil a robil nevhodné návrhy krásnej Chang’e , bol poslaný do ľudského sveta ako človek s prasacou tvárou. Prasiatko bol známy svojou lenivosťou a nenásytnosťou, a čo je najhoršie, svojou nemravnosťou. Dokonca aj po desiatich rokov vnútornej kultivácie počas putovania sa nebol ochotný vzdať svojich túžob a tak bol po ukončení misie odmenený iba nižším titulom „posol nebeského oltára“.

Román v sebe nesie veľmi bohatú symboliku. Trápenia, ktorým hrdinovia čelia sú metaforou pre skúšky, ktorými musí prejsť človek kráčajúci po duchovnej ceste.