Mudrc z Orchideového pavilónu

Kópia Predhovoru ku zbierke básní z dynastie Tang (Tchang), ktoré napísal v 4. storočí „Mudrc kaligrafie“ Wang Xizhi (Wang Si-č') v Orchideovom pavilóne.

Spomedzi tých, ktorí sa snažia zanechať svoju stopu v histórii, sú spisovatelia pravdepodobne tými najvýraznejšími poslami. Po stáročia zostávajú ich myšlienky a sny nezmazateľné, rovnako ako tuš na papieri. Z jediného verša dokážeme vyčítať minulosť básnikových myšlienok, akoby sa nám prihováral svojimi vlastnými slovami.

Zdá sa, že to platí ešte viac o starej Číne, kde bol akt písania slov sám o sebe formou umenia. Každý – od najpokornejšieho študenta, až po mocného panovníka - našiel krásu v maľovaní znakov, známom ako kaligrafia.

Paradoxne sa zachovalo len veľmi málo pôvodných diel čínskeho „Mudrca kaligrafie“. Wang Xizhi (Wang Si-č', 301-361) žil počas dynastie Jin (Ťin) a jeho písané diela boli oceňované a kopírované v spoločnosti, kde bola imitácia vskutku tou najväčšou lichôtkou. Dnes sú reprodukcie jeho prác takmer všetkým, čo sa po ňom zachovalo a sú ako záblesk rukopisu muža, ktorý očaril celý národ.

Jeho najznámejším dielom je Predhovor ku zbierke básní zveršovaných v Orchideovom pavilóne. Je to majstrovské dielo, zložené z 324 slov, ktoré oslavuje idylické poobedie.

Ak na chvíľu odložíme nabok príbeh o tom, ako vznikol, slová v Predhovore sami o sebe vykresľujú obraz: „ľahký ako oblak, predsa silný, že i drak sa vyľaká“, „let nad nebeskou bránou“ ako „číhajúce tigre“ a stráže pred „pavilónom fénixov“.

Toto kaligrafické majstrovské dielo, ktoré vzniklo pred sedemnástimi storočiami, sa stalo inšpiráciou aj pre tanečné vystúpenie Shen Yun z roku 2016 s názvom Básnici z Orchideového pavilónu.

Básnik

Wang pochádzal z rodiny preslávených spisovateľov. Svoj rukopis si začal cvičiť v siedmych rokoch u kaligrafky Wei Shuo (Wej Šuo). O päť rokov neskôr už bolo jasné, že jeho talent čoskoro predstihne aj jeho učiteľku. Wang bol nadšeným študentom, ktorý kvôli písaniu dokonca často zabúdal na jedlo. Vlastnil veľa štetcov, kameňov na atrament, papierov a tušových tyčiniek, ktoré boli rozložené po celej študovni, dvore a okolo domu, aby sa mohol kdekoľvek venovať písaniu. Jeden príbeh o Wangovi hovorí, že si chodil umývať štetce k malému rybníčku tak často, až sa voda v ňom premenila na atrament.

Wang bol známy svojou poctivou povahou a len málo sa staral o slávu. Aj napriek tomu sa čoskoro stal známym. Jedného dňa napríklad Wang videl taoistu, ktorý viedol húsky. Wang ich chcel kúpiť, a tak sa spýtal na cenu. Taoista mu odpovedal, že nie sú na predaj, ale že mu ich rád vymení za ručne prepísaný výňatok z posvätného textu Dao De Jing (Tao Te Ťing). Tak sa aj stalo a kaligraf sa vrátil domov o desať húsok bohatší.

Wang bol výnimočný tým, že bol majstrom rôznych kaligrafických štýlov: štandardné a rovnomerné pravidelné písmo, voľné a plynulé písmo a štylizované kurzívové písmo. Väčšinou ľudia trávili najviac času zdokonaľovaním sa iba v jednom štýle, ale on ľahko zvládol hneď tri štýly a významne prispel k rozvoju ďalších kaligrafických štýlov.

Päť Wangových synov pokračovalo v otcovom dedičstve a prevzali štruktúru, silu a tvar jeho písma. Každý z nich sa stal výborným kaligrafom. Najmladší syn Wang Xianzhi (Wang Sien-č’) však získal najväčšie uznanie. Počas jeho života dokonca slávou zatienil aj svojho otca. Neskorší učenci však vrátili titul „najväčšieho“ Wangovi staršiemu.

Báseň

Na tretí deň tretieho lunárneho mesiaca roku 353 pozval Wang Xizhi skupinku príbuzných a priateľov do jeho Orchideového pavilónu, aby spolu oslávili sviatok jarnej očisty. Hovorilo sa, že v ten deň voda a orchidey vyháňajú zlé zvyšky zimy a namiesto nich prinášajú šťastie. Pavilón bol zo všetkých strán obklopený zelenými bambusmi a vznešenými horami, a pod ním sa kľukatil potôčik. Deň bol slnečný, ale chladný – povieval svieži vánok a mnohí hostia sa usadili na brehu potoka.

Sluhovia posielali po prúde čaše s vínom a u koho sa zastavila, ten hosť musel v tom momente zložiť báseň – alebo vypiť tri čaše vína ako pokutu. 26 zo 41 hostí zložilo 37 básní. Wang Xizhi bol natoľko inšpirovaný, že napísal slávny Predhovor. Historické záznamy uvádzajú, že Wang na písanie použil štetec z fúzov lasice a hodvábny papier.

Toto dielo sa vo Wangovej rodine predávalo po generácie, až sa dostalo k poslednému dedičovi - mníchovi Zhiyongovi (Č’-jung), ktorý ho zveril svojmu učeníkovi Biancaiovi (Pien-cchaj). V tom čase sa už predávalo takmer tristo rokov a dynastia Tang (618-907) v Číne práve prevzala vládu. Napokon sa rukopis dostal do rúk cisára Tang Taizonga (Tchang Tchaj-cung), ktorý pred tým videl iba kópie originálov.

V minulosti sa objavilo mnoho kópií Predhovoru, písaných a dokonca aj vytesaných do kameňa. Legenda dokonca hovorí, že originál si cisár vzal so sebou do hrobu.

Hoci je Predhovor iba jednoduchým opisom básnikových úvah, je napísaný tak elegantne a bravúrne, že v čitateľovi zanechávajú silný dojem. Rôzne slová sa v básni objavujú viac krát. Napríklad znak 之 (zhī, v preklade „z/od“, je tiež časťou mena Wang Xizhi) sa v básni objavuje dvadsať krát, ale zakaždým je napísané inak a nesie špecifický štylistický výraz.

V diele sa tiež básnik odvoláva na súčasnosť aj budúcnosť. V jeho proroctve stojí, že budúca generácia „sa na nás bude pozerať rovnakými očami, ako sa my pozeráme na minulosť“. Radosti a strasti žitia, či zachované spomienky o šťastí sú z pohľadu histórie iba prchavými okamihmi. Ale aj napriek tomu, že sa čas mení, ľudské city zostávajú také isté. Sú nemenné vo svojej premenlivosti , ich rytmus a spád sa neustále opakuje v básnikových ručne písaných znakoch Predhovoru.

Wang Xizhi nepísal pre históriu či pre seba samého. Pozoroval život a o svoj náhľad sa podelil s nami, svojimi budúcimi čitateľmi. Nabáda nás k tomu, aby sme žili tak, ako on v minulosti. „Príčiny pocitov a nálad zostávajú rovnaké“, hovorí, a metaforicky naťahuje svoju ruku k našej.

Preto Wang nie je len mudrcom kaligrafie, ale v neposlednom rade tiež bravúrnym a úprimným básnikom.

„Prečítaj si, o čom píšem, a uvidíš,“ láka nás básník. „Ty a ja, my nie sme až takí rozdielni.“